Určite ste už niekedy počuli otázku: Čo si robil, keď si sa dozvedel o X?, kde X bola nejaká významná udalosť. Ja si väčšinu týchto okamihov vôbec nepamätám, ale oznámenie Jürgenovho odchodu patrí medzi výnimky. Písal sa 26. január, keď oznámil, že po konci sezóny opustí Liverpool F.C. Detaily si pamätám celkom presne. Bol piatok pred obedom, keď mi v LFC skupinovom čete vyskočila správa: Tak kluci, a je to kompletně v prdeli. Hneď mi bolo jasné, že sa deje niečo vážne, ale na toto som pripravený nebol (a myslím, že rovnako to mal každý liverpoolský fanúšik). Celý zvyšok dňa som sa nedokázal sústrediť na nič iné. Cítil som zvláštne prázdno. Jürgen strávil na lavičke Liverpoolu 9 rokov, vyhral všetko, čo sa dalo, ale v klube zanechal ďaleko, ďaleko viac než len trofeje. Bol to líder, ktorého chceli všetci nasledovať. V každej situácii vedel zvoliť tie správne slová. Pochopil mesto, klub, ľudí, a zo všetkého najviac rozumel tomu, na ktorých veciach v živote naozaj záleží.¹

Po pár dňoch, keď už bolo isté, že to Klopp myslel vážne a neplánuje na svojom rozhodnutí nič zmeniť, začal hon na lístky. V tom období sme ešte boli v boji o titul (staré dobré časy), čo vystrelilo ceny lístkov a zájazdov zvlášť na posledný domáci zápas – nikto si nechcel nechať ujsť, ako Klopp pri svojej derniére zdvihne nad hlavu ligovú trofej. Práve na posledný zápas mal náš fanklub k dispozícii zopár lístkov, ale mne sa „podarilo“ byť prvým pod čiarou. Aj napriek tomu som si kúpil letenky a ubytovanie. Predstava, že by som nakoniec mal možnosť ísť na zápas, ale prepásol by som ju kvôli drahým letenkám alebo ubytovaniu, by ma nasledovala dlhé roky. V najhoršom prípade by som prišiel o tých pár petrošekelov, v trochu lepšom prípade by som si zápas pozrel v nejakom bare blízko štadióna. Stále som však tajne dúfal, že sa k lístku dostanem.

Začiatkom mája bol sen o titule dávno passé a v lístok som už pomaly, ale isto, prestával veriť tiež. From believer to doubter. Kvôli povinnostiam v práci a škole som zvažoval, že sa predsa len na výlet do Liverpoolu vykašlem úplne. Všetko sa však zmenilo deväť dní pred zápasom, kedy sa, z čista jasna, posunula čiara. Mal som obrovské šťastie, ale aspoň trochu som mu išiel oproti. Po pár hodinách nadšenia a vybavovania posledných záležitostí bolo jasné, že o týždeň letím na Jürgenovu rozlúčku.

Pred samotným koncertom sa grilovalo, rozprávalo a pilo – všetko, čo k záhradnej grilovačke patrí. Okolo štvrtej odohral Jamie svoj koncert, ktorý som si patrične užil², a nasledovala diskusia s klubovými legendami z 80. rokov – prišli Bruce Grobbelaar a Jan Mølby. Poviem ako je, tieto mená mi nič nehovorili, ale aj tak som sa snažil aspoň jedným uchom diskusiu počúvať. Druhým uchom som totižto počúval oproti mne sediaceho pána, ktorý bol, ehm, spoločensky unavený, ale takým priateľským a milým spôsobom. Priletel až z Nórska, s majiteľom baru sa pozná odmalička a, rovnako ako my, prišiel hlavne kvôli Kloppovej rozlúčke. Z jeho príbehov som si však veľa nezapamätal, pretože sme sa v škole neučili opilecko-nórsku angličtinu, ale len tú britskú. O šiestej večer sme sa rozprchli každý iným smerom. Cestou z baru som skontroloval čerstvo natretý mural³ Robbieho Fowlera a zamieril ku štadiónu. Nemalá hŕstka ľudí čakala pri garážovej bráne. Nechápal som, na čo čakajú, predsa autobus s hráčmi prichádza až v deň zápasu. Od okolitých ľudí som sa dozvedel, pre mňa novinku, že večer pred domácim zápasom všetci hráči prídu na svojich autách ku štadiónu, odkiaľ vyrazia spolu autobusom do tímového hotela. Po chvíľke čakania začali autá postupne prichádzať. Zvlášť vtipný bol pohľad na Harveyho Elliota, ktorý patrí medzi najnižších hráčov v tíme, ako sa vezie na svojom obriom Mercedese GLC Coupé.

Deň D. Začiatok zápasu bol naplánovaný na 16:00 lokálneho času a keďže som chcel navnímať atmosféru a ruch v okolí štadióna skôr, rozhodol som sa, že pôjdem dostatočne vopred, medzi 12-13h. Počasie vyšlo dokonale, oskar pražil, obloha ľaliovo čistá. Ešte večer pred spaním som si hovoril, že by nič nevystihlo Kloppovu kariéru smoliara⁴ lepšie, ako keby počas celého zápasu pršalo, bolo by „príjemnych“ 15 stupňov a celá rozlúčka by sa zliala (pun intended) do jedného rýchleho ďakovného kolečka po štadióne. Naštastie však hviezdy, osud a horoskopy stáli na Jürgenovej strane. Ku Anfieldu som sa vydal po vlastných, mapy mi písali krásnych 50 minút od „obličky“, vedľa ktorej som býval. Po pár minútach chôdze som už nepotreboval pozerať správnu trasu, stačilo nasledovať ostatné červené dresy, ktorých každým metrom pribúdalo. V jednom momente dal dole okienko na aute chlapík, aby mohol na plnú hubu zakričať: „C’mon Wolves⁵! F*ck off, Scousers⁶!!“ „F*ck you, wanker!“ zo mňa naštastie nevypadlo a na oplátku som mu tak venoval iba milý úsmev.

Pri Anfielde som už párkrát bol, ale také množstvo ľudí, ktorí sa pohybovali v jeho okolí tri hodiny pred zápasom som ešte nevidel. Nat ivn klous! Pôvodná predstava, že si sadnem niekde v okolí štadióna sa rýchlo rozplynula, keďže som sa cítil najskôr ako na trhoch v Jabłonke a o pár desiatok metrov ako v NYC na Times Square. Začal som preto hľadať nejaké kľudné miesto. Píšem Čojemu, že čo je a on že Homebaked. To je pekáreň, ktorá je obľubeným miestom v okolí štadióna aj preto, že ju spravujú a vlastnia lokálni obyvatelia. Pamätám si na moje poprvé, keď som si plný nadšenia kúpil ospevovaný Shankly pie, pomenovaný po trénerskej legende LFC, s nažhavenými sladkými chuťovými bunkami, aby som pri prvom zahryznutí zistil, že to je koláč mäsový 🥵 First times are there to remember – a občas aj na pripomenutie, že sa oplatí robiť aspoň ako-taký rešerš dopredu.

Chalani píšu, že sedia na terase, ale terasa nikde. Z oboch strán radovka (Homebaked je presne na rohu ulice), hore taktiež nič nevyzerá na terasu. Vnútri len pár m², na ktorých stojí 15 ľudí v rade, pričom si všetci berú jedlo so sebou vonku, a jedny dvere, vedľa ktorých je ceduľa „Toilets →“. Ukázalo sa, že cesta na terasu vedie práve okolo hajzľov, za to však o nej drvivá väčšina ľudí nevie a vďaka tomu to je kľudné a príjemné miesto pre maximálne tucet ľudí. Stretli sme sa tam s viacerými členmi nášho fanklubu, ale ani sme sa nestihli zasedieť, pretože sme chceli stihnúť príchod autobusu. Trochu sme však podcenili, koľkých ľudí napadla rovnaká myšlienka. Všade bambilión ľudí, tak sme sa ledva niekde vopchali a po pár minútach začalo pyro a popevky. Letmo som si pripomenul, že tak, ako dobre pyro vyzerá, tak rovnako otrasne smrdí. Po príchode autobusov sme sa presunuli ku Champions Wall, pri ktorej sme si mali dať spoločnú fanklubovú fotku. Malo nás byť dokopy štrnásť, ale nezvládli sme sa všetci zosynchronizovať a dlhšie čakanie nepripadalo v úvahu, pretože v okolí LFC obchodu, súčasťou ktorého je spomínaná stena šampiónov, panoval celkom chaos. Prosíme aziata, ktorý stál najbližšie, či by nám rýchlo nespravil foto. Nebolo mu treba nič viac vysvetľovať, začal stláčať spúšť s kadenciou, za akú by sa nehanbil ani … priemerný aziat 😉 V zápätí nás požiadal, či by sa nemohol odfotiť on s nami a z nadšenia v jeho tvári som usúdil, že to bol highlight jeho dňa.

Hodinu pred začiatkom zápasu sme sa vybrali priamo na naše miesta. Lístok som mal na slávnu tribúnu The Kop, na ktorú viedli najužšie turnikety, aké som kedy videl. Malo to však výhodu a to tú, že sa mi, skinny chlapcovi, konečne splnil sen, že sa raz nezmestím na šírku do vchodu. Na sedačkách sme už mali nachystané papiere, ktoré boli súčasťou mozaiky: „Danke Jürgen, YNWA⁷”. Ja som sedel hneď vedľa písmena Y. Ešte bolo 10-15 minút do rozcvičky, tak som sa vydal poprechádzať po tribúne, kým sa mi neprihovoril vlajkár a neponúkol mi odfotiť sa s jeho vlajkou „Scouse Power”. Chvíľu som pri ňom stál a sledoval stewarda, ktorý pomáhal usádzať fanúšikov. Niektorí z nich sa s ním zdravili akoby boli starí známi. Ľahko sa tak dali rozoznať lokálni fanúšikovia, s ktorými sa už roky, čo to robí, vidí každý týždeň. V duchu som si prial, aby som medzi nich raz patril tiež a vymieňal si s ním tieto priateľské pozdravy aj ja.

Následne rozcvička, bufet, nejaké small talk-y až prišlo k vyhlasovaniu zostáv a predzápasovej hymne. To bol prvý moment, kedy som mal slzy na krajíčku a určite sa nebudem tváriť, že som to nečakal. Bola to jedna z najsilnejších chvíľ a z pozápasových rozhovorov s ostatnými fanúšikmi som zistil, že to práve počas hymny doľahlo na viacerých z nás. Nálada sa však rázom úplne zmenila, keď sa začal zápas. Na plné obrátky sa rozbehlo spievanie a skandovanie, pričom sa dostalo aj na, mnou nečakané, popevky na hráčov ako Sadio Mané, Gini Wijnaldum či Divock Origi, prípadne ten o zálohe z roku 2007, ktorý som počul prvýkrát. Spievalo sa hlasno a spievalo sa stále. Ďaleko najlepšia atmosféra, akú som na Anfielde zažil. Za seba musím povedať, že som podal solídny výkon a vykričal si hlas. Väčšinu popevkov som poznal a na ostatné som sa chytal pomerne rýchlo. Zápas sa síce hral, ale bolo ľahké si to nevšimnúť, pretože v ňom aj tak už o nič nešlo a celý štadión si svojim hlasným spievaním uvedomoval, že sa jedná o posledné dve hodiny Kloppa na lavičke nášho milovaného klubu. Napriek tomu sa polčas odohral v dobrom tempe, dali sme dva góly a „vlci“ išli do kabíny v desiatich. Situáciu s červenou kartou som poriadne nevidel, ale riešilo sa to cez VAR⁸. Keď človek pozerá futbal v telke, tak si nedokáže naplno uvedomiť, ako dlho trvajú ~2 minúty na tribúne, kde nie je žiadny komentár a kde sa aj informáciu, že sa situácia preveruje cez VAR, dozvedia ľudia s oneskorením. Po tejto skúsenosti bolo pre mňa ľahšie sympatizovať s iniciatívou klubov Premier League, ktoré sa rozhodli hlasovať za zrušenie tejto technológie.

Pred druhým polčasom u viacerých fanúšikov na našej tribúne vládol optimizmus, že sa ešte s gólmi rozbehneme a uvidíme tak oslavy gólov priamo pod nami. Ja som veľmi správne odhadol, že už žiadne góly neuvidíme. Posledných 10 minút začal celý štadión (v stoji!) na plné obrátky spievať Jürgenovu pesničku. Myslím, že práve počas nej sa definitívne rozplynula predstava o dojímavej rozlúčke a nálada skôr pripomínala oslavu takmer dekády, počas ktorej bol Klopp na lavičke. Po skončení zápasu sa začalo chystať pódium v strede ihriska. Jürgen však nebol jediný, ktorý sa v ten deň lúčil s klubom. Pár týždňov dozadu bol potvrdený odchod hráčov⁹ Joëla Matipa a Thiaga Alcântaru, ktorým vypršal kontrakt a nebolo im ponúknuté predĺženie. Obaja mi budú chýbať, avšak každý z iných dôvodov. Joël Matip – tí, ktorí vedia, vedia. Jeden z najvtipnejších hráčov a to bez toho, aby sa o to snažil. Jeho gestikulácia voči rozhodcom, jeho charakteristické výlety do útoku. Skromný chalan, ktorý síce hrá futbal, ale všetko okolo neho sa snaží ignorovať. Thiago je odlišný príbeh. Možno technicky najnadanejší hráč, ktorého som zažil, ale pre jeho zranenia zostane za jeho pôsobením trpká pachuť. S istotou viem povedať, že na jeho gól v Lige majstrov, o ktorom sa doteraz vedú debaty, či sa lopta dotkla zeme alebo nie, nezabudnem do konca života. Za Liverpool strelil len tri góly a ja som mal to šťastie jeden z nich vidieť osobne (a dokonca z blízka). Okrem toho má jednu z najchytľavejších hráčskych pesničiek.

Majitelia klubu sa postavili na pódium, hráči a zamestnanci vytvorili koridor a rozlúčka sa mohla začať. Najskôr sa lúčilo s hráčmi, potom s Kloppovými asistentmi a nakoniec vybehol Jürgen. Zobral do rúk mikrofón a predniesol nádhernú spíč. Vyberám niektoré časti, ktoré vo mne utkveli najviac (odporúčam si to však pozrieť celé):

Po príhovore zobral asistentov, rozbehli sa k našej tribúne a spolu spravili Jürgenovu tradičnú „fist pump“ oslavu. Po nej prišli aj hráči, vytvorili jeden rad a posledný krát spolu s celým štadiónom zaspievali hymnu YNWA.

Po hymne sa hráči aj zamestnanci vydali do útrob štadióna a všetko nasvedčovalo tomu, že sa už nič ďalšie diať nebude. Tribúny sa až na pár stoviek fanúšikov rýchlo vyprázdnili. Posledné sezóny (a možno aj tie predtým, neviem, nie som historik 😉 ) však býva tzv. „lap of appreciation“, kde robia hráči a zamestnanci spoločne s ich rodinami kolečko vďaky okolo tribún a fotia sa s fanúšikmi. Počkal som preto ešte pár minút a ukázalo sa, že ma intuícia neklamala. Postupne sa do stredu ihriska začali zhlukovať ako hráči, tak aj zamesnanci spolu s ich najbližšími. Väčšina trávila čas medzi sebou a ich deti si kopali do lopty. Zistiť, ktoré dieťa je koho bolo pomerne jednoduché – každé z nich malo totiž oblečený dres s menom svojho otca. Niektorí hráči sa vybrali aj ku fanúšikom. Najskôr Ibou, potom Thiago, ktorý mi skoro podpísal šiltovku, a zopár ďalších. Na úrovni šestnástky však stál môj obľúbený youngsta Stefan Bajčetić, ktorý si ešte len nedávno odbil svoj debut a do ktorého som sa po futbalovej stránke od prvej chvíle zamiloval, pretože jeho hra telom je fantáziou v pohybe. Kým sa on rozprával s frajerkou, ja som prežíval vnútorny boj, či po ňom začnem hulákať ako trinástka na koncerte Justina Biebera alebo budem ticho a prepásnem šancu na možné stretnutie. Nakoniec som svoje zábrany zahodil a zakričal som na neho tak hlasno, až som si od stewardov predo mnou vyslúžil zvláštne hodnotiace pohľady. Chvíľu vyzeralo, že môj výkrik Stefan buď nepočul, alebo ho ignoroval, ale v zápätí sa vydal smerom ku mne a dovolil mi si s ním dať prvú fotku. Možno ho presvedčilo, že spomedzi hráčov kalibru Salah, Van Dijk či Alisson sa niekto chcel odfotiť práve s ním. Medzi fanúšikmi nakoniec zostal celkom dlho a bol až nečakane milý.

Potom som sa presunul na druhú stranu tribúny, ale stewardi nás začali posielať domov. Ihrisko sa už vyprázdňovalo tiež, tak som to definitívne zabalil aj ja a vydal sa smerom k východu. V tom momente som matne rozoznal môjho obľúbeného fotografa LFC (veď uznajte sami), ktorý schádzal z ihriska a išiel si pobaliť techniku. Nebol som si však stopercentne istý, či je to on. Jeho fotky zo zápasov poznám veľmi dobre, ale jeho tvár som zatiaľ videl len na jeho drobnej profilovej fotke. Napriek tomu som to riskol a zakričal jeho meno. Našťastie som sa nemýlil a keďže môj paralyzovaný mozog nevedel, čo má v rýchlosti spraviť, vyšlo zo mňa len: Steven! Would you take a picture of me? Spoza objektívu sa ozvalo: Sure, mate! a foto bola na svete. Stihol som sa mu len poďakovať a musel som ísť. Chalani z fanklubu už sedeli v nejakom pube v centre mesta, ale môj mobil mal kritické percento batérie a preto som zvolil možnosť ísť rovno na izbu. Autobusy nechodili, tak som musel celú trasu absolvovať opäť pešo. Počas nej som premýšľal nad tým ako sa dostanem k fotke od Stevena. Prichádzam na izbu, otváram notebook a bombardujem ho správami na všetkých sociálnych sieťach a mailoch, ktoré som dokázal nájsť. Veľkú nádej som tomu však nedával. Počas čakania na odpoveď som sa delil o svoje pocity a fotky s mojimi blízkymi. Krátko na to na mňa došla únava, ľahol som na posteľ a snažil som sa v sebe celý deň spracovať. Po chvíli oddychu otváram Twitter, na ktorom svieti upozornenie. Je to odpoveď od Stevena: I got you bro, hold tight. Celý natešený rozklikávam vlákno.

Nemohol som si želať viac. Byť na Kloppovej rozlúčke¹⁰, stretnúť Stefana a prehodiť s ním pár viet, mať fotku od môjho obľúbeného LFC fotografa. Pred výletom som nemal žiadne očakávania, ale aj keby som nejaké mal, tak by boli vysoko prekonané.