Aj keď Liverpool FC a Manchester United sú archrivali a fans sa zväčša neznášajú, bola kedysi doba, keď Liverpool MUFC doslova „pomohol“ k záchrane v najvyššej súťaži, v čase, keď sa ešte volala Division 1. Konkrétne to bolo to v sezóne 1914/15. Poďme si povedať, čo sa vtedy vlastne stalo?
Na Veľký piatok 2.4. 1915 sa Liverpool a Manchester United stretli na Old Trafforde pred 18 000 divákmi v poslednom kole sezóny 1914/15. Red Devils boli vo veľkom nebezpečenstve zostupu do Division 2. Liverpool bol vtedy relatívne v pohodlnej pozícii, nebol namočený v zostupových vodách a ani nemal žiadnu šancu dostať sa niekam vyššie v tabuľke. Man United potreboval k záchrane víťazstvo o dva góly.
Liverpool v ten deň hral jemne povedané „zvláštne“ a United vyhrali zápas, čuduj sa svete 2:0. Čo sa vlastne na Old Trafforde stalo?
Predaný zápas
Domáci viedli po polčase 1:0 a ako informoval Liverpool Daily Post: „Jednostrannejší prvý polčas ešte nikto nikdy nevidel.“ George Anderson pridal druhý gól United v 75. minúte a odvtedy bolo jasné, že ďalší gól už nepadne.
Sporting Chronicle napísal: „Útočníci Liverpoolu predviedli najslabší výkon v druhom polčase, aký sme videli počas celej sezóny.“
Zaujímavá udalosť sa stala za stavu 2:0, keď útočník MUFC Fred Pagnam v druhom polčase trafil do brvna a jeho vlastní spoluhráči ho zvozili, že o čo sa to snaží, či naozaj chce streliť tretí gól.
Manchester Daily News informoval, možno najviac výstižne: „Druhý polčas bol „nabitý“ nezáživným futbalom. United viedli 22 minút pred koncom a bolo jasné, že sú tak spokojní so svojím náskokom, že sa už do konca zápasu nič nezmení. A Liverpool ? Sotva niekedy vyvolal dojem na ihrisku, že by sa pokúsil skórovať.“
Náznaky už dva týždne pred výkopom
Štrnásť dní pred zápasom niekoľko novín naznačilo, že o výsledku je rozhodnuté vopred. Stávkové kancelárie stanovili kurzy až na osem ku jednej na výhru United 2:0 a podozrivo veľa stávok bolo uzavretých práve na toto skóre, čo spôsobilo zníženie kurzu na 4:1. Ako už bolo spomenuté, víťazstvo United o dva góly im totiž zaručovalo záchranu v najvyššej súťaži a 18. miesto v konečnej tabuľke. 19. tak skončila Chelsea a putovala o súťaž nižšie.
Denník Sporting Cronicle zverejnil po zápase informáciu, ktorú mal od istého bookmakera prezývaného „The Football King“, ktorý sľúbil značnú odmenu za informácie, ktoré by viedli k potrestaniu podnecovateľov tohto odsúdeniahodného sprisahania.
„Máme vážne dôvody domnievať sa, že určitý zápas prvej ligy hraného v Manchestri počas veľkonočného víkendu bol zmanipulovaný“.
Dlhé hľadanie pravdy
Vyšetrovanie sa pretiahlo do druhej polovici roka 1915, keď boli hráči, ktorí sa zápasu zúčastnili, jeden po druhom vypočúvaní.
Niektoré noviny naznačovali, že napriek tomu, že niekoľko stávkových kancelárií prišlo o veľa peňazí a skóre 2:0 bolo najtipovanejšie, tvrdili, že šlo len o čistú náhodu a dohodnutý zápas hráčov oboch klubov sa nepodarilo dokázať.
27. novembra 1915 „Wanderer“ v Manchester Cronicle po rozhovore s niekoľkými hráčmi, ktorí vypovedali, tvrdil, že je tu dôvod domnievať sa, že vyšetrovanie nabralo veľmi vážny obrat. Určite kruhy okolo futbalu totiž chceli celý prípad ututlať a dať ho niekam do stratena, aby vraj nehodila „čiernu škvrnu“ na najvyšší futbalový zväz v Anglicku.
Napokon ale 23.12. 1915 dospela „veľkopiatková“ komisia futbalovej ligy k verdiktu: „Je dokázané, že stávkami na zápas sa točila značná suma peňazí ako inokedy a že niektorí hráči z toho profitovali.“
Hráči stále odmietali vinu, nechceli povedať skutočnú pravdu, hoci boli varovaní, že sú k dispozícii hodnoverné dôkazy. Niektorí aj po zverejnení faktov stále vytrvalo odmietali vypovedať pravdivo.
Obvinenie
Napokon ale pod ťarchou dôkazov boli obvinení títo hráči: J. Sheldon, R. R. Purcell, T. Miller a T. Fairfoul (Liverpool), A. Turnbull, A. Whalley a E.J. West (Manchester United), L. Cook (Chester), a preto je im natrvalo pozastavená účasť vo futbale alebo futbalovom manažmente a v budúcnosti im nebude umožnený vstup na žiadne futbalové ihrisko. Existuje vážne podozrenie, že aj ďalší hráči sú tiež zapojení v podvode, ale keďže proti ostatným neboli až také dôkazy, tak boli ušetrení.
Jeden z obvinených liverpoolskych Jackie Sheldon, o ktorom sa hovorilo, že bol prostredníkom medzi hráčmi Liverpoolu a Manchestru United, poslal list Athletic News, ktorý vyšiel 10. apríla 1916, keď bojoval v 1. svetovej vojne vo Francúzsku a ten znel:
„Dôrazne hovorím, ako najlepší a najčestnejší človek, že som v tomto škandále absolútne bez viny a stále trvám na tom, že vyplatím 20 libier fondu Červenému krížu, alebo akejkoľvek inej charitatívnej inštitúcii, ak FA alebo ktokoľvek iný môže priniesť rukolapný dôkaz, že som kontaktoval pred zápasom stávkovú kanceláriu, alebo akúkoľvek osobu, s ktorou som uzavrel stávku. Za predpokladu, že sa bezpečne vrátim z vojny, mám v úmysle podniknúť kroky proti môjmu obvineniu.“
V septembri 1916 chcel Sheldon ísť na Anfield, aby si pozrel na Liverpool v zápase proti Burnley aj keď mu to zakázali, dostal však voľný vstup ako zranený vojak 1. svetovej vojny.
Priznanie jedného z aktérov
Napokon ale prišiel zvrat. Sheldon v roku 1917 svedčil v prípade, zmenil výpoveď a priznal svoju vinu. Na súde povedal, že presvedčil niekoľko svojich spoluhráčov, aby sa na výsledku 2:0 dohodli s hráčmi United Westom, Turnbullom a Whalleym, pričom každý z gólov padne v inom polčase zápasu.
Bob Pursell sa takisto priznal, že bol v podvode zapletený. Počas vypočúvania Fred Pagnam prezradil, že Sheldon mu v taxíku pri ceste na zápas ponúkol 3 libry. Pagnam však nechcel o tom ani počuť a vyhrážal sa, že dá toľko gólov, koľko bude môcť aj napriek hrozbám od hráčov, čo predaný zápas organizovali. Ephraim Longworth a Donald MacKinlay svedčili, že o sprisahaní vedeli, ale rovnako ako Pagnam sa ho odmietli zúčastniť.
John McKenna, prezident Liverpoolu v rokoch 1909 – 1914 a súčasne riaditeľ klubu, ako aj predseda Football Association (FA) priznal, že bol v celej tejto záležitosti v nepríjemnej pozícii:
„Vytvoril som komisiu, ktorá sedela nad prípadom a pokiaľ bola uznaná vina hráčov, mohlo byť len jedno rozhodnutie – museli byť vylúčení z anglického futbalu. Z mojej pozície ako riaditeľa Liverpoolu bola záležitosť trochu nepríjemná. Osobne ma mrzí, že hráči a najmä tí, ktorí sú spojení s mojím klubom, boli takí bezcitní, že spôsobili túto diskreditáciu hry.“
Návrat potrestanej liverpoolskej štvorky
2. júna 1919 bola všetkým štyrom hráčom Liverpoolu ponúknutá milosť za predpokladu, že sa ospravedlnia za svoju účasť na „predaji zápasu“, pretože sa im dostalo vysokého uznania počas 1. svetovej vojny a víťazstvo v nej.
Hráči Liverpoolu sa ospravedlnili a dostali milosť. Thomas Fairfoul nakoniec ale ukončil kariéru a vojna vzala Bobovi Pursellovi najlepšie roky jeho hráčskej kariéry. Po vyhlásení svetového mieru sa vrátil na Anfield, ale hneď v prvom tréningovom zápase sezóny 1919/20 si zlomil ruku a bol mimo až do decembra. Po návrate si zahral proti Manchestru United a Evertonu a v máji 1920 prestúpil do Port Vale.
Tom Miller strelil za Merseysiders v sezóne 1919/20 trinásť gólov v 25 zápasoch. V nasledujúcej v dvoch zápasoch dosiahol tri góly ale na počudovanie všetkých bol preradený do rezervy LFC, vraj následkom toho predaného zápasu s Man Utd na Veľký piatok 1915.
zdroj: This is Anfield
