Blíži sa zápas s nechutným Manchestrom United, s ktorým mám dočinenia už vyše 40 rokov. Nemal som ho rád ako malé decko v 80. rokoch, vražedne som United nenávidel v 90. a dodnes je v mojej hierarchii klubov úplne na spodku kockatej dlaždičky niekde na WC v krčme 4. cenovej.
V 80. rokoch, dnešná mladšia generácia sa bude diviť, sa jakš takš dalo sledovať Anglickú ligu, či už z rádia BBC alebo športových časopisov ako sú český STADION alebo slovenský ŠTART.
Veľmi dobré boli týždenníky ako TIP alebo GÓL, kde sa dalo študovať a sledovať výsledky, históriu mužstiev a tak sa v tej komunistickej sku*venej dobe salo dosť dobre vžiť do rôznych klubov Európy. V pondelok potom existovala relácia v TV s názvom „Šport v zahraničí“ neskôr „Športové ozveny“, kde ukazovali zápasy a nejaké šoty hlavne z Anglicka.
Mnohým pubescentom z radov dnešných fans Man United sa pokojne môže zdať, že si teraz vymýšľam, ale v 80. rokoch 20. storočia Red Devils nefandil NIKTO. Aleže vôbec NIKTO. To teraz hovorím o svojom meste a okoliu a hrával som futbal kade tade a nik, kto sa zaujímal o futbal v mojom veku United nefandil.
Aby som len tak okrajovo spomenul kluby o ktoré bolo „záujem“, tak to bola Barcelona, Real Madrid, Bayern, Hamburger SV, Juventus a samozrejme Liverpool FC. Proste vtedy tieto kluby vládli a nejaký MUFC nikto nepoznal a nikoho nezaujímal.
Dukla Praha zvýšila povedomie
Všeobecnú vedomosť v našich končinách trochu zmenilo to, že Dukla Praha narazila v polovici 80. rokov, tuším to bol Pohár víťazov pohárov, vo štvrťfinále práve na Manchester United. Vtedy so šťastím postúpil Manchester United a vlastne až vtedy sa o ňom začalo v našich časopisoch a novinách písať, pretože jediný klub, o ktorom sa u nás v Československu hovorilo, bol dominantný Liverpool FC.
Je pravda, že už vtedy som vedel aká je medzi LFC a MUFC rivalita. Keď som sa už v tej dobe dozvedel, čo sa medzi týmito rivalmi udialo vo Wembley 1977 vo finále FA Cupu, aká nenávisť medzi fans existuje, tak som vedel, že United neznášať je celoživotná filozofia a „koníček“. Do tej doby som vlastne ani nemal dôvod ho nenávidieť, lebo „červení diabli“ boli výsledkami chabí tak, ako dnešný chátrajúci Old Shittfford.
90. roky minulého storočia sa moja nenávisť začala násobiť. Keď MUFC získal svoj prvý titul po 36 rokoch (nám sa smiali, že sme čakali 30 rokov), tak som tomu nedával nejaký význam. Lenže tento klub naozaj ožil .. a ešte ako! Dôvod na nenávisť bol vlastne v tom, že práve Man United začal trhový mechanizmus s preplácaním hráčov za rekordy pri prestupoch, že Rupert Murdoch austrálsky mediálny miliardár do nich nalieval nekresťanské peniaze a vlastne znásilnil futbalový trh v Anglicku.
Samozrejme začali vyhrávať tituly a teraz sa smejem z toho, že fans United nadávajú na ich konkurenta Man City, že získava trofeje za pomoci ropných peňazí nejakých šejkov. Veď práve začiatkom 90. rokov boli tí sku**enci z United presnou kópiou City. Všetko preplatili, všetkých naj hráčov z Anglicka získavali za prachy, reklamy kade – tade a už som bol na nich taký alergický, že ak som v meste videl niekoho v drese MU, mal som ho chuť hodiť do nádoby na smeti, navyše to bolo znásobené aj tým, že tím z Old Traffordu vyhrával trofeje a my sme sa celé 90. roky trápili.
Raz som bol v Manchestri, keď som tam vystúpil z lietadla a čakal ma rýchlik do Liverpoolu na zápas, tak už vtedy sa mi to tam nepáčilo. Hnusný smrad, rozťahané mesto, škaredé tučné ženy, odporný dážď, proste sodomia. Nebudete veriť, ale keď som vystupoval v Liverpoole z vlaku, tak tam svietilo slnko, ha – ha.
90. roky proste všetko zléééé! Ako ja som neznášal Cantonu, toho ma*ora, ktorý už v drese Marseille ukázal pri svojich likvidačných zákrokoch, že to nemá v hlave v poriadku, čo samozrejme potom ukázal v drese United v pamätnom zápase s Crystal Palace, kde kopačkou kung-fu napadol diváka (áno, usvedčeného rasistu, ktorý si to zaslúžil …).
Totálnu apatiu som mal na Beckhama a tú jeho „krásavicu“ Victoriu zo Spice Girls. Kopyto Gary Neville, ktorý hral za Albion na pravej strane obrany a ani neviem prečo, na ten ich štadión, ktorý furt niekto v telke pri zápasoch obdivoval a vítali nás v nejakom divadle snov či čo, proste hnusný klub!
Posledné roky mi však klub zo všivavého mesta robí len a len radosť. Zase má desať rokov od titulu a len dúfam, že to bude zase bez trofeje anglického majstra takých 36 rokov ako som zažil ja v detstve a že po dobe Fergusona sa mu tam budú striedať manažéri ako na bežiacom páse magnetického rotopeda a že tento anti-klub proste už nikdy nebude hyzdiť prvé priečky v tabuľke Premier League.
17. decembra ich na Anfield musíme zdolať, pretože celý život mám najväčšiu radosť z toho, keď tento pseudoklub porazíme a všetkých okolo mňa som vždy pevnou vôľou viedol k tomu ako neznášať Man United a každou jeho prehrou sa potešiť a zaskákať si na trampolíne pred barákom s bazénom, ktorý má, mimochodom, na dne logo LFC.
