Ani dvanásty súťažný duel The Reds v 21/22 nepriniesol prehru, čo nás viacerých, pochopiteľne, teší. Tu je pár bodov týkajúcich sa konfrontácie na štadióne Wanda Metropolitano.
Žiadnu paniku, výkon bol fajn
Na štadióne Atlética sme hrali dobre len štvrťhodinu, hovorí skupina fans Merseysiders. Jasné a kurčatá sa rodia na vrchole potravinového reťazca.
Faktom je, že sme v Madride od 8. do 13. minúty, teda pre niekoho chabých 5 minút, ukázali domácim autobusárom, že parkovanie im zasa až tak nejde.
Faktom je aj to, že sa potom domáci chytili – vďaka hlasnému obecenstvu, vďaka zlepšenému pohybu i odvahe nezabaliť to po štvrťhodine, kvôli bráneniu Nabyho Keïtu ako keby mali jeho protihráči lepru, aj preto, že J. Henderson s Milnerom hrali svoj štandard (teda poľahky púšťali kombinačných domácich cez stred poľa), či Firmino miestami takmer neexistoval.
Liverpool navyše kvôli taktickému zámeru útočil po ľavej strane menej. Aj preto sa zdá legitímny a správny názor tých, ktorí sa utvrdili, že Tsimikas by bol na pozícii Škóta Robertsona lepší. Dovolím si práve v tomto konkrétnom prípade stáť na opačnom názorovom brehu.
Mysľou nejedného podporovateľa LFC počas stretnutia prebehlo, že po vylúčení Griezmanna (v 52. minúte) sme nevedeli keď zhola nič, tak aspoň obyčajné ale významné nič vymyslieť. Že to bolo presne ako s Chelsea, že hráči nemali dostatočnú snahu a nech radšej idú niekam do péčka. To by bolo, keby sme v kádri mali hráčov ako Lemar, João Félix, Griezmann, Koke. Najlepšie všetkých…… To by teda bolo.
Lenže v skutočnom svete Liverpool duel takticky zvládol. Dokonca na výbornú. Pustiť dvojgólové vedenie, to zamáva s psychikou kohokoľvek, zobrať ale zo zápasu proti výrazne defenzívnemu a simulujúcemu súperovi 3 body je snáď lepšie, ako pretaviť známy slogan reklamy na Mastercard do reality.
Výkon našich bol fajn. Tri body sú potom ešte viac, pretože sa hrá práve o ne. A my máme po troch kolách skupinovej fázy Champions League na konte maximálny počet bodov. Dobrý základ, či? 😉
LFC prepisoval na trávniku Atlética históriu. Domáci sú poriadne nahnevaní
Magická deviatka. A potom aj nie
Salah strelil aspoň jeden gól v deviatom po sebe idúcom súťažnom stretnutí za LFC. Toto sa doposiaľ v bohatej histórii klubu z Anfieldu nepodarilo nikomu.
Rush, Dalglish, Hunt, G. Hodgson, Liddell, Fowler, S. Gerrard, Owen, H. Chambers, Ale aj Fernando Torres, L. Suárez či aktuálne Mané. Zo spomenutých hráčov, pre ktorých nebol/nie je žiadny problém na pravidelnej báze dostávať loptu do súperovej brány, by si vybral každý fanúšik Merseysiders.
Lebo ide o výnimočných futbalistov, výnimočných zakončovateľov, výnimočné hráčske osobnosti. (OK, minimálne pri Owenovi som trochu prestrelil, ale to bude tým, že moja mentálna výbava je viac momentálna ako aktualizovaná).
29-ročný egyptský „kráľ“ nie je iný. Presne ho charakterizujú spomenuté superlatívy a k tomu je na výkonnostnom leveli, na ktorom keď sa ocitli Messi, C. Ronaldo, Lewandowski, dávnejšie Neymar, Zidane, Ronaldo, Ronaldinho a pod., bola sa väčšina futbalového sveta schopná do piatich sekúnd urobiť do ponožky. V detskej izbe u rodičov.
Tu sa na okamih (berte to ako nevinné klamanie publika, pointou je pritom predeliť dlhý text o jednej téme niečím iným, aby ste si trochu oddýchli, a tiež to, aby mi sedel podnadpis;), pozn.) vzdialim od témy Salah a dám na pár sekúnd priestor Robertovi Firminovi.
Bobby je v ostatných rokoch jedným z najobľúbenejších hráčov väčšiny fans. Poctivý, priam defenzívny útočník, svojho času dokonalé spojivo medzi Salahom a Maném, ale aj medzi útokom a zálohou. Radšej prihrá, ako dá gól, ide mu o tím, nie o individuálne štatistiky. Radosť mať takého týpka v kádri. A to hovorím aj dnes, navyše s plnou vážnosťou.
V Madride však brazílsky internacionál hral ako keby mu Griezmann neodkopol hlavu (v poriadku, nebol to úmysel) v 52. minúte, ale ešte pred úvodným hvizdom. A liverpoolska deviatka podala obdobný výkon ako vo Watforde, len s tým rozdielom, že defenzíva Atlética mu na rozdiel od „sršňov“ nedarovala pohodový hetrik.
To, či je aktuálna fazóna – teda vlastne nie aktuálna, lebo to trvá už niekoľko mesiacov – Firmina nedostatočná už nechám na posúdenie každého z fans, za záver tejto vsuvky len dodám, že miesto v základe stále má. A nielen pre faktor Klopp. Lebo veci na pozadí sú častokrát dôležitejšie ako naše momentálne (často falošné) predstavy, predstavy fanúšikov sediacich pred telkou či PC.
— Anfield Watch (@AnfieldWatch) October 19, 2021
Všetky superlatívy smerom Mo Salah. Aj preto, že he is running down the wing
Okej, späť k Mohamedovi Salahovi, ktorý je na neudržanie. V ostatných týždňoch určite, čo podčiarkuje aj jeho tohtosezónna štatistika – v 11 zápasoch strelil 12 gólov a na 4 prihral!
Priaznivci The Reds sa ako každá takáto komunita radi bavia o najlepšom futbalistovi sveta, len v porovnaní s väčšinou pundits, odborníkov i novinárov nie sú pri tejto téme smerom egyptský futbalista hluchí a slepí. Prípadne celou silou udretí gumeným kladivom po zátylku. Lebo už vyššie spomenutí Messi, C. Ronaldo, Mbappé, Haaland, Neymar či Lewandowski majú lepší cveng. Ako keby to bol hlavný deal pri posudzovaní kvality.
Už som to spomínal v predošlom Talking points, je jedno, či je Salah naj na svete, dôležité je, že je v Liverpoole. A ten jednoznačne ťahá za výhrami. (Spoločne s Alissonom)
Na Wanda Metropolitano predviedol famóznu individuálnu akciu zakončenú gólom (ok, Milner si síce na okamih myslel, že bude slávny, ale napokon kompetentní predsa len pripísali presný zásah jeho africkému spoluhráčovi) i istý penaltový kop pri rozhodujúcom góle.
A toto stačí. Salah nemusí nutne vyhrávať ankety, dokonca v nich ani nemusí figurovať. V aktuálnych časoch si futbal vrcholne užíva, ťaží z obrovskej pohody, ktorá dokonale podporuje jeho enormný talent, pričom výsledku pomáha aj nadupaná fyzička a psychická odolnosť.
Neporovnávajme van Dijka s Hendom
Viete, čo, drahí kamaráti a známi z liverpoolskych kruhov, ale aj samozvaní členovia môjho z večera do rána na kolene zbúchaného fanclubu, tí čo takéto texty beriete tak, ako ich myslím i tí, ktorí sa v nich vidíte, lebo v pozícii absolútneho uverenia v galileiovské „A predsa sa točí!“ ste nabrali presvedčenie, že na svete nie je podstatnejšia vec ako futbal, Liverpool, tento web či zhatovanie pár odstavcov od niekoho, komu na tejto úrovni záleží na uznaní asi ako lúčnemu koníkovi na parlamentnej demokracii … viete, čo?
Predstava posadiť van Dijka, lebo je že vraj taký slabý ako kapitán J. Henderson je tak neuveriteľne scestná, tak strašne pripomína predpoklad, že Stevie Wonder to na strelnici dá na Bartekovú. Fakt. Či sa to niekomu páči, alebo nie.
Viem, vo všeobecnosti platí, že pamäť športového fanúšika je výrazne limitovaná aktuálnou situáciou. Jasné, van Dijk nehrá ani náhodou v takej pohode, so stopercentnou istotou ako pred tým, ako mu Pickford urobil nečakané ročné prázdniny.
Lenže aby bolo jasné. Holandský stopér bol pred vážnym zranením kolena tým, cez koho celú sezónu neprešiel žiadny futbalista. Calvert-Lewin, G. Jesus či A. Townsend síce uverili, že sa za „zdolanie“ Virgila počíta aj to, keď je lopta na opačnej strane trávnika 60 metrov od neho, realita ale ukazovala, že vice-kapitán The Reds postupne schovával do vrecka hviezdy ako R. Sterling, Vardy, B. Silva, Lewandowski, Messi, L. Suárez, H. Kane a pod.
Van Dijk nastavil latku tak vysoko, že by si aj Sergej Bubka povedal *ebem na to, idem radšej na pivo.
A dnes, keď je stále jedným z najlepších futbalistov sveta, keď je výkonnostne tam, kde absolútna špička, ale už nie je neomylným strojom zmajstrovaným alienmi z vesmíru, stále však top class obrancom, prichádzajú na rad hlasne znejúce myšlienky, že by mal ísť preč zo základu, že by dokonca mal ísť na pár zápasov do 23-ky (zachytil som to v diskusii pod review, každopádne no offense, rešpektujem takýto názor), že je slabý ako Hendo. Ako Hendo? Záložník, ktorý bol na terajšej výkonnostnej úrovni VVD tak 10x v živote, čo ale stačilo na to, aby dostal na čelo nálepku Captain fantastic.
Priatelia, kamaráti, random čitatelia i tí, ktorým pijem krv viac ako amazonské komáre miestnym, toto nie je útok, len sa na chvíľu spoločne zastavme, možno vychladnime, a potom každému istotne vyjde, že 2+2 sú 4. Virgil naozaj nie je taký zlý, ako sa zdá. Len svojho času nastavil svoj výkonnostný štandard tak vysoko, že dnes, keď ho viditeľne podlieza, prichádza na rad zdanie, že už to nedáva … zdanie má ale jednu zásadnú vlastnosť – klame. Dokonca viac ako C. Ronaldo pri presviedčaní rozhodcov o svojich hereckých skills.
To, že si fans prajú šancu pre Ibrahimu Konatého, je super. A tá pravdepodobne príde. Možno o čosi neskôr, ako by sme to my – tréneri/odborníci spoza monitora chceli, ale príde – viď príklady Robertsona, Fabinha, sčasti Tsimikasa. Ale priať si ju na úkor 30-ročného rodáka z Bredy. Wadafak??
Navyše bez van Dijka v základe by, dovolím si povedať, bola výrazne naštrbená pohoda ťahúňov ako sú Salah, Alisson, Fabinho. Matip by tiež nevyzeral taký istý. Alexander-Arnold a Robertson by boli pri ofenzívnych výpadoch pokakaní keď nie až za ušami, tak aspoň štandardne. Záloha, v ktorej figuruje J. Henderson, Milner, N. Keïta či Oxlade-Chamberlain by dozaista vyzerala ešte biednejšie .. a to už teraz vyzerá nedostatočne. Je predpoklad, že naše ofenzívne štandardky by neboli také nebezpečné a +/- efektívne, ako sú aktuálne.
Naozaj nepreháňajme. Akokoľvek sa zdá, že reprezentant Oranjes je stratený, že hrá holý oný … Jo, trošku aj hej. Ale fakt len trošku. Pretože mať na rok koleno v péčku, to nie je ako ranné sranie po cige a káve. Strach, že mu opätovne povolí tam je, rovnako tak by sme ale mali dať VVD priestor na to, aby nabral istotu. Nie je totiž v ostatných rokoch veľa liverpoolskych futbalistov, ktorí si to zaslúžia.
Môj amigo, Tony Pulis z Buenos Aires
Tréner Los Colchoneros Diego Simeone nepodal po zápase Kloppovi ruku. Ako niekto viac či menej vtipne poznamenal v diskusii, bolo to preto, že s hnedým prírastkom na vnútornej strane vykrojených slipov musel hneď po záverečnom hvizde utekať do šatne. Nemecký manažér to komentoval slovami, že o nič vlastne nejde, že on i Argentínčan sú emotívni chlapíci a že nabudúce si rukou určite potrasú.
Nie ale to som chcel. Čo je v súvislosti so Simeonem nutné povedať, je jeho úžasná práca s publikom. Nepamätám si veľa zápasov, kedy by tréner dokázal tak výrazne vyburcovať fans, aby si tí šli hlasivky vykričať. A rátam sem aj nemých priaznivcov. Pri verdikte rozhodcov pravidelne rozhodím rukami, alebo zatlieskam, či zdvihnem palec, pri divadelnom predstavení vlastných hráčov určenému pre materské školy sa hodím na kolená, či vystrúham jednu z milióna grimás a ide to.
Potom už len stačí pobehovať popred lavičku, sem-tam sa otočiť k tribúnam a potmehúdskym žmurknutím držať priaznivcov vo vysokom hype (hajpe) – samozrejme, aby boli ešte hlučnejší a realita vás razom vidí nie o 2 góly dole, ale pomerne nešťastne len remízovo a nie je o 2-3 presné zásahy hore.
Neodpustím si však v súvislosti s Argentínčanom ešte jednu poznámku – takýto defenzívny marazmus sme na Anfielde naposledy mali za Rafaela Beníteza. Výsledky vlastne aj boli (teda Liga majstrov 2005 a FA Cup o rok neskôr), ale mať futbal založený na tom, že taktikou a prístupom k futbalu otrávim všetkých naokolo, tak toho fanúšikom rozhodne nie som.
Simeone je taký juhoamerický Tony Pulis či Sean Dyche, len s tým rozdielom, že spomenutí britskí manažéri dokázali pravidelne do vlastnej 16-ky zaparkovať autobus, ale ich zverenci sa aspoň pri každej príležitosti nehádzali o zem, ako keby šlo o casting do telenovely bolívijsko-tureckej produkcie. A Atlético je pri tejto logike potom španielsky Stoke City či Burnley. Je tímom, proti ktorému je vždy veľmi otravné hrať, lebo až na výnimky takýto súper vôbec hrať nechce.
Ešteže Salah predviedol famóznu individuálnu akciu a N. Keïta okrem dvoch gólov v našej sieti zariadil utešeným volejom aj jeden presný zásah v súperovej.
